Spoločnosť Henkel Slovensko v rámci desiateho pokračovania umeleckého projektu Henkel Slovensko Slovensku predstavuje výstavu jedného z najvýraznejších a najváženejších osobností medzivojnového výtvarného umenia u nás umelca Cypriána Majerníka. Výstava sa koná pri príležitosti 100. výročia umelcovho narodenia. Odveká cesta hľadania nehynúcich ideálov a napĺňania skutočných i domnelých ušľachtilých cieľov s vážnym zámerom a tragickým záverom sa stala údelom aj maliara Cypriána Majerníka. Kurátorkou výstavy a autorkou publikácie o živote a diele C. Majerníka je Zsófia Kiss-Szemán.

Majerníkov groteskný, občas až krutý pohľad na realitu slovenskej dediny a následne na parížske a pražské veľkomesto bol v jeho ponímaní a podaní v slovenskom výtvarnom umení tohto obdobia ojedinelý jav. V jeho neskoršej tvorbe sa objavili autorovi príbuzné postavy bezútešných a utrápených ľudí, ktorí nedokázali uniknúť večnej tragike pozemského údelu človeka: jazdec, toreador, tulák, cirkusant, krasojazdec, vandrovník, Don Quijote, utečenec, klaun, pútnik, vojak a opäť jazdec – množstvo variantov človeka na cestách života.

Cyprián Majerník (1909 – 1945)
Vytvoreniu vlastného, osobitého umeleckého pohľadu u Majerníka predchádzala príprava v súkromnej škole G. Mallého v Bratislave, štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Patril medzi slovenských maliarov určujúcich formovanie a smerovanie slovenského výtvarného umenia v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia. Majerník svojím prínosom v maliarstve, ale aj svojou ľudskosťou a silnou osobnosťou výrazne ovplyvnil nielen generačne blízkych maliarov, ale aj predstaviteľov nastupujúceho umeleckého pokolenia. Majerník študoval, žil a pôsobil až do konca svojho krátkeho života v Prahe, kde sa tešil mimoriadnemu uznaniu nielen ako vynikajúci maliar, ale aj ako výnimočný človek. Legenda českého umenia Ján Zrzavý si na neho spomína nasledovne: „Za mnoho rokov svojho umelecko-spolkového života, ani medzi umelcami vôbec, nepoznal som človeka tak ušľachtilého, tak taktného, milého a jemného. Za máloktorým z odišlých  nesú sa spomienky tak krásne a naplnené vďačnosťou a vďakou za to, že sme mali šťastie ho poznať a okrievať v očisťujúcom jeho žiarení.“